PANE, NIE SOM HODEN, ABY SI VOŠIEL POD MOJU STRECHU

Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.(Lk 7,1-10)

Anonymný muž z tohto evanjelia je označený vojenskou hodnosťou stotník, veliteľ asi sto mužov. Päť alebo šesť takýchto stoviek mužov vytváralo kohortu a desať kohort tvorilo pluk. Stotníka teda môžeme prirovnať k dnešnému kapitánovi – čo nie je funkcia ani príliš nízka, ale ani veľmi vysoká.

Nemusel byť nevyhnutne Rimanom, v každom prípade to ale bol pohan. Pohania, často znechutení uctievaním vlastných božstiev, ktorým už málo verili, životom v židovskom prostredí prijali aj mnohé prvky viery Izraela. Možno sa to týkalo aj stotníka z evanjeliového príbehu.

Priateľstvo so Židmi ho viedlo k postaveniu kafarnaumskej synagógy s mramorovými schodmi, mozaikovou dlažbou a so žulovými stĺpmi. Z tohto činu sa dá sa predpokladať, že bol zámožným človekom. Pozostatky zo synagógy, kde Ježiš často učil, rovnako ako jeho skutok viery, sa zachovali až podnes.

Keď jeho sluha ochorel, stotník komunikuje s Ježišom prostredníctvom židovských starších, čím chcel možno Lukáš zdôrazniť, že „spása prichádza skrze Židov“. Stotník Ježiša najprv pozýva do svojho domu, ale potom si asi uvedomuje, že pre Žida vstúpiť do domu pohana znamená rituálne znečistenie. Preto sa necíti hoden ani toho, aby sa s Ježišom stretol osobne, a prosí Ježiša o uzdravenie „na diaľku“.

Príbeh stotníka z Kafarnauma zároveň odzrkadľuje situáciu v prvotnej Cirkvi v poveľkonočnom období. Ani tam nebol Ježiš fyzicky priamo prítomný - veriaci mohli jeho prítomnosť zakúšať iba skrze vieru, akoby „na diaľku“. Tá, podobne ako v prípade stotníka, bola pohanom sprostredkovaná skrze Židov, ktorí uverili v Krista.

Aj my sme svedkami toho, ako Božie slovo pôsobí aj napriek Kristovej fyzickej neprítomnosti v našom živote, ak ho prijímame s vierou a dôverou.

Zatiaľčo v Skutkoch apoštolov otázku, za akých podmienok prijímať pohanov do Cirkvi, opisuje Lukáš ako ťažko riešiteľný konflikt, rovnaký otáznik v tomto evanjeliu vykresľuje ako ideálne vyriešenie problému. Sú tu prítomní charakterný pohan, otvorený pre vieru a ochotní židovskí predstavitelia, sprostredkujúci stretnutie pohana s Ježišom. Ideálne vzťahy! Práve však kapitoly Skutkov apoštolov 10-15 nás utvrdzujú v tom, že vzťahy veriacich Židov a veriacich pohanov v prvotnej Cirkvi ideálne vôbec neboli!

Túto udalosť nachádzame nielen v Lukášovom, ale i v Matúšovom evanjeliu, kde je skrátená (Mt 8,5-13). Určite nie je náhodné jej zaradenie bezprostredne za reč na vrchu (ktorá je u Lukáša nazývaná ako reč na rovine), kde Ježiš ohlasuje aj lásku voči nepriateľom, čo v ponímaní Židov boli všetky pohanské národy. 

Stotník z evanjelia má svojho „dvojníka“ v Skutkoch apoštolov. Je ním stotník Kornélius, ktorého Peter pokrstil a cez vieru ktorého sa prvým pohanom otvorili dvere do Cirkvi. (Sk 10) Stotník z evanjelia vybudoval pre Židov synagógu, stotník Kornélius zo Skutkov dáva chudobným almužny.

Zdá sa, že obaja sú hodní daru spásy. Samotní Židia, keď sa za stotníka prihovárajú, hovoria: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ, aj synagógu nám postavil.“ Spása však nie je zásluhou za dobré skutky. Už Cirkev prvých storočí, predovšetkým v osobe svätého Augustína, viedla s pelagiánmi náročné spory ohľadom tejto vážnej otázky. Spásu si nemožno zaslúžiť. Spása je dar. Stotník tomu rozumie, keď hovorí: „Pane, nie som hoden...“

Aj my neraz zabúdame, že spása je Boží dar. Zvádza nás k tomu skúsenosť života, kde platí „najskôr práca, potom odmena“. V Božej službe je to trochu inak. Najskôr dostávame od Boha milosť, bez ktorej by sme nič nezačali a ani neskončili. Je však veľmi potrebná aj naša spolupráca s milosťou, lebo bez nášho pričinenia by Božie vnuknutie uschlo v tvrdej pôde. (Lk 8,13)

Nový Zákon viac o stotníkovi z evanjelia nehovorí. Tradícia však spomína, že sa stal kresťanom, vystúpil z vojska a odišiel ohlasovať Krista do Španielska. Ak si za miesto svojho ohlasovania zvolil túto krajinu, je možné, že odtiaľ aj pochádzal.

Je zaujímavé, že Nový Zákon všetkých stotníkov vykresľuje v pozitívnom svetle. Okrem týchto dvoch už spomenutých iný nemenovaný stotník vyznal pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39) Aj apoštol Pavol stretol vo svojom živote viac stotníkov, ktorí boli voči nemu pozorní. Jeden z nich, keď zistil, že Pavol je rímskym občanom, zabránil jeho bičovaniu (Sk 22,25). Iný stotník oznámil svojim nadriadeným, že na Pavla má byť spáchaný atentát (Sk 23,16-22). Vo väzení v Cézarei strážil Pavla stotník, ktorý nebránil nikomu z jeho priateľov, keď mu chceli poslúžiť (Sk 24,23). V pozitívnom svetle sa vyjadrujú Skutky aj o stotníkovi Júliovi, ktorý dohliadal na prevoz väzňa Pavla do Ríma. Hovoria o ňom, že „zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom.“ (Sk 27,4) Stotník Július tiež dovolil, aby Pavla sprevádzali jeho traja spolupracovníci Lukáš, ktorý neskôr udalosti z Pavlovho života zaznamenal, Timotej a Aristarchus.

v v v

Stotník z evanjelia došiel k poznaniu Boha cestou dobrých skutkov. Tak, ako to pozorujeme v živote u viacerých našich blížnych.

            Lenkin syn bol nádejným športovcom. Ona v športovom klube videla, ako sa robia rozdiely medzi jednotlivými deťmi, ak sa dopustili priestupku. Tým, ktorých rodičia klub finančne podporovali, sa priestupky prepáčili, a priestupky tých detí, ktorých rodičia sa takto nesprávali, bývali postihnuté. Ozvala sa.

            Súcitila s talentovanými nespratníkmi z obyčajných rodín, možno o to viac, lebo aj ona sama bola „len“ pomocnou silou v kuchyni. Hoci jej syna sa to netýkalo. Bol šikovný a správal sa podľa pravidiel. Preto ostala prekvapená, keď ju istý člen z vedenia klubu upozornil, aby sa vo veciach nevŕtala, pretože jej syn „môže skončiť“.

            Ona jeho hrozbu pochopila. Dúfala však, že tak sa nestane. Všetko ale bolo nakoniec inak. Syn skončil, dal sa na pitie, lebo zrazu stratil náplň života.

            Ona trpí. Pýta sa, či konala správne. Keď si ale všetko znova premieta, a rozmýšľa, či sa mohla zachovať inak, opäť je presvedčená, že konala správne. Napriek všetkému. Táto situácia je len jednou z mnohých, ktoré demonštrujú jej postoj k otázkam svedomia.

Lenka stále dúfa, že zvíťazí pravda. Modlí sa za syna i za osudy jemu podobných detí. K Niekomu, kto svet riadi a na všetko dohliada. Možno k Bohu kresťanov, i keď ona sama ho takto nedokáže pomenovať.

            Sú medzi nami ľudia, ktorí žijú „kresťanskejšie“ ako my veriaci. Oni svoj život však vôbec nechápu ako hľadanie Boha. Snáď by ho nazvali hľadaním pravdy, zmyslu, spravodlivosti, lásky. Alebo by možno mlčali, aby použitím týchto veľkých a v dnešnej dobe už žiaľ „vyprázdnených“ slov neznehodnotili svoje hľadanie.

            My sa o nich s úctou vyjadrujeme, že sú tými, ktorí bez toho, že by o tom vedeli a si to priznávali, sa svojou „životnou praxou“ ku kresťanstvu de facto hlásia. A čudujeme sa, ak naši neveriaci blížni sú takýmto naším pohľadom dotknutí či dokonca popudení. Že oni naopak našu ústretovosť vnímajú ako manipulujúci „misijný imperializmus“.

            Preto nebuďme prirýchli s hodnotením viery našich blížnych. Skôr sa tešme, ak vidíme, že aj iní, hoci sa k viere v Boha nehlásia, sa snažia žiť v súlade so svedomím. Sú to naši bratia a sestry, ktorí – možno z inej strany, inou cestou, podľa iných máp a po inom lane šplhajú sa k tomu istému vrcholu, ktorý – koniec koncov – je pre nás všetkých v tejto chvíli zakrytý oblakom. A možno práve preto máme o tomto vrchole každý z nás trochu iné predstavy.

(zdroje: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Lukáše, Samuel Štefan Osuský, Galéria postáv Novej Zmluvy, Gianfranco Ravasi, Biblické postavy, Tomáš Halík, Divadlo pro anděly, Tomáš Špidlík, Vatikánské promluvy)